POSTAVENÉ NA VEKY
Ako bolo Koloseum postavené a ako prežilo
Postavené za desať rokov z travertínu a betónu na vysušenom Nerovom jazere, poškodené zemetraseniami, vyťažené na stavebný kameň – a napokon zachránené vďaka tomu, že na ňom ľuďom záležalo.
Check dates and availability ↗Nerovo jazero a politický dar
Koloseum stojí na pôde s výrazným predošlým príbehom. Po veľkom požiari v roku 64 n. l. si cisár Nero prisvojil obrovské územie vypáleného centra mesta pre svoj rozľahlý súkromný palác, Domus Aurea, vrátane umelého jazera v údolí, kde dnes stojí amfiteáter. Nerova prehnanosť sa stala povestnou, a po jeho páde urobili noví flaviovskí cisári vypočítavé gesto: vysušili jazero a na presne tom istom mieste, ktoré si Nero prisvojil pre seba, postavili kolosálny amfiteáter pre ľud. Vrátenie pôdy verejnej zábave bolo rovnako propagandou ako veľkorysosťou – viditeľným zavrhnutím nenávideného predchodcu. Samotné miesto, nízko položené a už vysušené, sa navyše hodilo pre budovu, ktorá potrebovala pevné základy a neskôr aj suchý suterén.
Z čoho je postavené
Koloseum je majstrovskou ukážkou spájania materiálu s jeho účelom. Jeho veľká kostra – piliere a vonkajší múr – je z travertínu, tvrdého vápenca ťaženého pri Tivoli a dopravovaného do Ríma, ukladaného v blokoch a kedysi spájaného železnými svorkami. Ľahší sopečný tuf a tehlou obložený rímsky betón vypĺňajú vyššie poschodia a klenby, čím sa znižuje hmotnosť tam, kde na čírej pevnosti až tak nezáležalo. Rímsky betón, zmes vápna, sopečného popola a sutiny, bol tichým zázrakom, ktorý celú stavbu umožnil: vlievaný do zaoblených klenieb a vejárovito sa rozbiehajúcich chodieb umožnil staviteľom vztýčiť samostatne stojacu konštrukciu obrovských rozmerov, a to rýchlo. Mramorové sedadlá a ozdobné obloženie, ktoré kedysi celú stavbu zdobili, sú dávno preč, no inžinierska kostra, ktorá pod nimi zostala, je dôvodom, prečo toho tak veľa stále stojí.
Postavené pre davy, postavené rýchlo
Na budovu tohto rozsahu vyrástlo Koloseum ohromujúco rýchlo – zhruba desať rokov od Vespaziánovho začiatku okolo roku 72 n. l. po Titovo slávnostné otvorenie v roku 80 n. l., pričom Domicián čoskoro pridal najvyššie poschodie a hypogeum. Jeho dizajn je nekompromisne praktický: prstenec klenutých vchodov, číslovaných pre držiteľov vstupeniek, napája systém schodíšť a chodieb – vomitoria –, ktoré dokázali s pozoruhodnou účinnosťou usadiť aj vyprázdniť desaťtisíce divákov. Štyri poschodia arkád sa dvíhajú v klasických rádoch, čiastočne konštrukcia, čiastočne divadlo. Oválny pôdorys zaisťuje výhľad na dianie z každého sedadla a umožňoval hluku davu narastať. V podstate išlo o skvele navrhnutý mechanizmus na zhromažďovanie, usporiadanie a rozptýlenie obrovského publika – vzor štadióna, ktorý stavitelia rozpoznávajú dodnes.
Zemetrasenia a pomalý zánik
Koloseum, ktoré dnes vidíme, je poškodená budova a toto poškodenie rozpráva vlastný príbeh. Veľké zemetrasenia v priebehu storočí – jedno z ranného stredoveku sa najčastejšie viní z najhoršej škody – zrútili veľkú časť jeho južného vonkajšieho prstenca, čo je dôvod, prečo jedna strana stále vystupuje do plnej výšky štyroch poschodí, kým druhá je obraná až na svoje vnútorné jadro. Samotné hry vymizli približne do šiesteho storočia, keď sa menila ríša a jej hospodárstvo, a rozľahlá stavba stratila svoj účel. V nasledujúcich storočiach slúžila postupne ako pevnosť šľachtickej rodiny, útočisko a dokonca, v niektorých častiach, miesto, kde si dielne a obydlia našli miesto v jej oblúkoch. Budova bez účelu sa na dlhý čas stala jednoducho lomom čakajúcim na využitie.
Ťažené na stavebný kameň
Počas veľkej časti stredoveku a renesancie sa s Koloseom zaobchádzalo ako s pohodlnou baňou hotového rezaného kameňa. Jeho mramor sa pálil na vápno alebo sa oberal na obklady a jeho travertínové bloky sa odvážali na stavbu kostolov, palácov a mostov po celom Ríme – niekoľko najslávnejších neskorších budov mesta údajne obsahuje kameň z neho vytiahnutý. Dodnes možno vidieť jamky po tom, ako boli vylámané železné svorky spájajúce travertín, len kvôli hodnote samotného kovu. Toto olupovanie, ešte viac než akékoľvek zemetrasenie, je dôvodom, prečo je budova tak zredukovaná oproti svojmu pôvodnému stavu. To, že sa vôbec niečo zachovalo, je do veľkej miery vďaka jej obrovskej veľkosti – jednoducho jej bolo priveľa na to, aby sa dala celá odniesť – a nakoniec aj vďaka zmene postoja k tomu, čím vlastne bola.
Prečo prežilo
Koloseum prežilo čiastočne preto, že bolo príliš veľké na to, aby sa dalo úplne zbúrať, a čiastočne preto, že získalo nový druh hodnoty. V osemnástom storočí sa začalo uctievať ako miesto posvätené krvou kresťanských mučeníkov – tradícia, ktorú neskorší historici spochybnili, no ktorá pápežom dala mocný dôvod ho chrániť, nie plieniť. Posviacky, kríže a neskôr aj cieľavedomá ochrana a podopretie popraskaného vonkajšieho múru zastavili storočia olupovania kameňa. V modernej dobe sa stalo symbolom samotného Ríma, priťahujúc milióny návštevníkov, a v roku 1980 bolo zapísané ako súčasť Historického centra Ríma na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Budova napokon prežila vďaka tomu, že na nej ľuďom záležalo – najprv ako výnimka z ťažby kameňa, potom ako pamiatka.